Večery

Po takýchto večeroch ťa zvyčajne čakal nový Cukor. V hlave som ho mala pripravený už dávnejšie, čakal len na chvíľu, keď budem sama, možno trochu clivá, možno trochu žiarlivá, možno trochu viac premýšľavá.

Už to je pár mesiacov, čo Ho žiaden nový nečakal. Už ani neviem, či ho vlastne viem napísať. Vždy ma viac motivovali hádky, nedorozumenia, krivdy a smútky, z ktorých som sa potrebovala vypísať a zrazu ich bolo čoraz menej a menej. Pripomenulo mi to selektívnu pamäť. Ako keď si na sklonku života spomeniete len na to dobré, ako keď si po desiatich rokoch dohodnete obed so spolužiačkami zo strednej a zrazu sú preč všetky hlúpe detské dohadovačky. Ako keď po tretine či polovici života dokážete odpustiť a zabudnúť. Kým sa vám to občas nepripomenie a nezasiahne to to, na čo to nemá mať dosah a ani právo.

Neviem, či si pamätá, čo mi včera na koncerte povedal. O tom, aké je to zarobiť prvý milión a o tom, ako si ho užíva moja rodina. To sú presne tie vety, ktoré sa vryjú hlboko pod kožu a potom ako infikovaný kliešť roznášajú jedy do celého tela. Pár týždňov môže byť pokoj a potom, keď to najmenej čakáte, prepukne vo vás tá choroba, ktorú vám ústami vpichol. Snažila som sa na to okamžite zabudnúť. Myslím, že sa mi to aj na tú chvíľu efektívne podarilo.

Šli sme domov uprostred noci, opitý a už unavená. Robil veci, ktoré by mi pripadali možno inokedy vtipné, ale nie za týchto okolností. Ešte čerstvo som mala v hlave hádku spred pár dní, ktorá hrozila definitívami, spomenula som si na tú vetu, ktorú mi povedal pred pár hodinami a na tú, ktorú som mu v ten štvrtkový večer povedala ja, cez slzy. Ako môže byť na mňa taký zlý.

Už som sa z toho raz vypísala. Tisíce slov napísané na jeden nádych, vety, ktoré nikto nečítal, nepočul, veci, ktoré nikto nevie a ani vedieť nebude, lebo som to vtedy sľúbila sama sebe. Tie, o ktorých som si dávno zakázala hovoriť a mienila som ich tam nechať naveky, zamknuté zámkami, ktoré už nemajú kľúče. A ani len tie dierky, kam sa kľúče strkajú. 

Lebo sa zmeniť nedajú, lebo ma na dlhý čas obrali o smiech, lebo im už nechcem dovoliť pokaziť mi ani minútu prítomnosti. Patria do minulosti a tam aj zostanú.

O pár dní som len Jej povedala, čo sa stalo. Žila so mnou všetky tie veci vtedy, počúvala plače, jej som vtedy písala, ak sa zase niečo stalo, celé tie roky, o veľkých aj malých veciach tak, ako som to potrebovala. Občas všetko do detailov, občas len náznak, nech sa na nič nepýta, len nech vie, prečo som dnes, v nedeľu večer, potichu a nechce sa mi ísť do Mlynskej. Vždy zostala so mnou. 

Povedala mi to, čo som potrebovala počuť. Aj teraz. Prerozprávala môj názor v emočne nezafarbených vetách, holých faktoch. Čo ma hnevá, čo ma rozosmutnilo, prečo si občas môžem aj ja povedať, že je niečo nefér. Že to nie je zlé. Zdôraznila, že dôveruje môjmu rozhodnutiu, pretože ma pozná a VIE. Povedala to, čo som tak veľmi chcela počuť už 48 hodín predtým, ale z iných úst.

Ten text som potom vymazala. Vždy som vravela, že vždy je lepšie povedať, urobiť, ísť, než nepovedať, neurobiť, neísť. Že tie negácie si potom človek viac vyčíta. Našla som však výnimku. Občas je lepšie nevedieť. Nespomínať. Nespomínať si. 

- Neviem, mňa takýto opilecký humor neberie.

- To je pochopiteľné, keďže máš otca alkoholika.

Pochopiteľné.

Naše večery často patria seriálom. Momentálne Mindhunter. Forenzná psychológia, súvislosti medzi výchovou, vzťahmi a deviáciami, matkami a sociopatmi.  Občas sa pri ňom pristihnem, ako reflektujem. Som presvedčená, že si so sebou nenosím krivdy z minulosti, že sa neľutujem a neospravedlňujem svoje prípadné zlyhania a neúspechy rozdielnou štartovacou čiarou. Viem, že teraz si líhajú do postele milióny ľudí, ktorí nemali ani polovicu toho, čo som pri tom všetkom mala ja. Že som bola na takmer všetkých školských výletoch a nosila čisté oblečenie. Že to vo svojej podstate nebolo nič také tragické, ako som to vtedy vnímala.  Som presvedčená, že som s tým dokázala výborne pracovať a vyšla len zo zopár jazvami, ktoré sú vidieť len pod určitým konkrétnym uhlom svetla. Najmä vtedy, keď na ne niekto cielene zasvieti. 

Pamätám si, ako mi povedal, že si ma váži preto, že vie, ako to bolo. Že som si všetko vybudovala sama.

Áno. Lebo sme nemali peniaze alebo žili z cudzích a doteraz to tak je. Aj napriek tomu však prídu dni, kedy mi moje priezvisko zazvoní na zvonček a ja mu musím otvoriť. A sú dni, keď by som najradšej JEMU povedala, že sú to len letáky.

Sama

Kráčala som z nástupišta po vlhkých schodoch a dnes som stopercentne vedela, že ma tam čakať nebude. Vonku bola tma, prázdno. Z vozňa prvej triedy so mnou vystúpil iba jeden chlapec a pri poisťovni sa ku mne pridali dvaja mestskí. Vybrala som si z uší slúchadlá, aby som uľavila svojím aj tak už otupeným zmyslom a akosi podvedome aj lepšie vyčíhala potenciálne nebezpečenstvo. Vzduch bol studený. Spomedzi ťažkých mrakov sa kde-tu objavil Mesiac. Dobúda, ako by On povedal.

Kedysi som túto trasu absolvovala takmer na dennom poriadku. Niekedy ma prišiel čakať na stanicu, najmä keď som mala ťažké dni či ťažké kufre. Alebo oboje. Dnes idem Domov sama. Domov. Kráčam po chodníku, ktorý mi je dobre známy, nazerám do okien na budovách, ktoré by som vedela nakresliť spamäti a premýšľam, že by som mala zavolať mame, že som už doma. Skoro.

- Mala by som napísať Cukor.

- Mala by si, posledný je z 28. marca.

Rozosmialo ma, ako presne to má zmapované. Snažila som sa spomenúť si, o čom som písala naposledy. Asi o poslednom dni v práci. Kým to, o čom by som napísať mohla, sa ponúkalo samo. 

O nociach, keď ma zo spánku chytí za ruku. 

O spontánnych darčekoch, ktoré ma po joge čakajú na posteli, kým On sa tvári, že sa nič nedeje.

O víkendových raňajkách do postele, dlhých prechádzkach po tých istých miestach, ktoré by nikoho iného nebavili.

O našich večeroch s pizzou v posteli a nekonečných brainstormoch o projektoch, na ktoré si neviem nájsť čas.

O nekonečných trpezlivých počúvaniach mojich pracovných výlevov. 

O tom, ako mi v kuchyni povedal, že ma tu doma všetci milujú a mne pri tom slove zastalo srdce.

O tom, ako sa krásne a láskavo stará o mačky, vysáva, upratuje a toleruje moje otravné nápady.

Či o tom večeri, keď si skúšal oblek, kúpil mi 40 eurové šampanské a potom sme 3 minúty stáli po tme v obývačke a na ten pocit nikdy nezabudnem. 

Za tie dva roky, čo sme spolu, mi dal toľko krásy, že som občas až neznesiteľne šťastná. Naučil ma lepšie písať, efektívnejšie pracovať, plnohodnotnejšie oddychovať, uložiť si priority. 

Ale ak mi dnes opitý zabudne napísať dobrú noc, zabijem Ho. 

Asi áno

Ak by som ťa teraz požiadal o ruku, súhlasila by si?


Keď sa pred smrťou ľudom pred očami predostrie film ich života, tých pár sekúnd vraj trvá celú večnosť. Tak nejako som to cítila ja.


Asi áno.


Vyznelo to hrozne. Najtrápnejšia odpoveď, akú si len viete predstaviť v najtrápnejšom americkom filme s najlacnejšou výpravou a ešte aj s pársekundovým oneskorením. Vyznelo to tak, ako keby som premýšľala nad odpoveďou. Ako keď sa vás niekto spýta, či si dáte ešte pohár vína a vy premýšľate, či áno, či nie, či vás nebude ráno bolieť hlava alebo nenafúkate cestou do práce. A pritom to bolo úplne inak. Áno.

Zaskočilo ma to, že sa to vôbec spýtal. Zaskočilo ma to, ako keby sa to reálne spýtal. Rozprávali sme sa predtým o svadbe. Pamätám si aj to, ako povedal Peťovi, že On nič také neuznáva a podľa neho je to zbytočná fraška. Mňa to samozrejme rozosmutnilo, okrem toho, že svadba dosť zásadne právne uľahčuje spolužitie dvoch ľudí a z dvoch cudzích robí jednotku štátneho aparátu, teda rodinu, je to deň, po ktorom už nebudem podľa priezviska otcova ale Jeho. A to má pre mňa, myslím, že ma každý, kto ma pozná, pochopí, celkom veľký význam.


Zo dňa na deň sa isto nezbavím father-daughter issues, ale nejaký psychologický efekt to hádam má. Pozerala som sa na polia zaliate žltým mäkkým svetlom západu slnka, na dlhé tiene srniek na zelenom podklade rašiacej trávy a na všetok ten gýč krásneho jarného dňa, premýšľala som, aký upečiem koláč na posledný deň do práce, čo dám kolegyniam, aby si na mňa spomenuli, keď to niekedy zbadajú zapadnuté prachom v zásuvke a že si nesmiem zabudnúť vziať externý disk, aby som si skopírovala svoj archív za ostatné roky a kúpiť pohľadnicu, do ktorej napíšem motivačný odkaz pre malú L. Spomenula som si, ako mi slečna, ktorá nastupuje na moje miesto, povedala, že si čítala môj posledný editoriál a potom sa rozplakala. Že by veľmi chcela, aby som zostala a aby sme robili spolu.

Určite mi táto práca bude chýbať, mám rada ľudí, našich čitateľov, prácu v záhrade, bylinky a komunitu, ktorú sme si za tie roky vytvorili, mám rada, keď ma ľudia spoznajú v trafike či v čakárni. 

Rukou som si napísala mail, ktorý v piatok pošlem kolegom. A tiež aj nápady, ktoré mi v hlave skrsli, keď som len tak bola cestou do Brna. Sedel vedľa mňa, pohrúžený do knižky so slúchadlami na ušiach. Bola som na Neho hrdá. 

V dobrom aj v zlom. Tak to je. Zľakla som sa tej nevypočítateľnosti a nepredvídateľnosti. Zacítila som tú pachuť poníženia, keď sa na mňa ako na dieťa s ľútosťou pozerali cudzí a zdanlivo empaticky žmurkli a usmiali sa, keď vyvádzal na verejnosti. Akože to bude dobré. Sympateticky, tak by to bolo po anglicky, slovenský výraz na to nemáme. Z toho veku som vyrástla. Je mi úprimne jedno, čo si o mne myslia ostatní, skôr rada pútam pozornosť, nebránim sa hlasnému smiechu ani rozhadzovaniu rukami. Rada sa rozprávam s čašníkmi a čašníčkami a odhadujem, aký asi hlas majú cudzí ľudia a čo robia v bežnom živote. 

Zaskočilo ma to. To, ako sa z ničoho nič prudko postavil a malé figúrky sa zrazu kotúľali po vedľajšom stole. Niečo vo mne zaplo ten gombík minulosti a bez toho, aby som to akokoľvek mohla ovplyvniť, sa mi do očí nahrnuli slzy. Nebála som sa, ani som sa nezľakla, ani mi to nebolo ľúto. Ani toho akože-hluchonemého podvodníka mi nebolo ľúto. Poslala som ho umyť si ruky. Predýchavala som ten zvláštny pocit, ktorý som kedysi zažívala relatívne často. A teraz úplne neopodstatnene.

Ber to tak, že ťa ochraňujem. 

Ochraňuje. A robí život krajším. Tak potom áno.

IC

Považská Bystrica.

Už len pár desiatok minút a sme doma. Odovzdala som dva texty, vyriešila maily, v hlave mi hučať neprestalo a som už strašne hladná, ešteže ma doma nečaká, lebo by si to možno zase zlízol bez dôvodu. Samota občas nie je len luxus, ale aj absolútna nevyhnutnosť pre zachovanie života. Aj toho spoločného. 

- Ty si to tak dala, to ako môžeš tak písať? Ďakujem ti pekne. Je to to najlepšie, čo som kedy čítal, empatické a úplne sa s tým stotožňujem. Navrhnem vo firme, nech niečo pravidelne rozbehneme. Som rád, že som ťa oslovil. 
- Haha, ďakujem. Ty vieš fotiť, ja zase písať. Každý by mal robiť to, čo vie, potom je to dobré.  
- Si skvelá baba. Teraz sa smejem nad tým, že som hodinu váhal, či ti napísať, či si ma po tých rokoch budeš pamätať. 

Čítala som výborný rozhovor s českým psychológom o tom, ako výchova a rozvoj talentu u detí do 6 rokov je kľúčový k tomu, aby boli neskôr užitoční pre druhého človeka. Pocit užitočnosti je nevyhnutný k spokojnému prežívaniu života. Bez nutnosti hľadať jeho hlboký zmysel. Žiť pre pocit šťastia, pokoj v mysli. A o tom, aké sú v živote dôležité rozprávky. Že ak nám ich v detstve nikto nečíta, môžeme byť potom zmätení a objavovať Ameriku na staré kolená. Napríklad pre malé dievčatá a neskôr veľké ženy tá o Popoluške. O tom, že aj keď cítiš nespravodlivosť a nemáš rovnaké príležitosti ako ostatní, keď budeš dobrá, budeš tvrdo pracovať 

Viac ako rozprávky som mala rada encyklopédie, dedkove detektívky páchnuce po tabaku, krížovkárske slovníky a Rozum do vrecka, ktorý bol už taký ošúchaný, že mu spontánne vypadávali strany. Namiesto seriálov som počúvala hi-fi vežu, síce mám teraz mizerný prehľad o Star Treku a Fresh Prince som videla prvý raz pred pár mesiacmi, chcela by som, aby to tak bolo znova, ak by som sa mohla opäť rozhodnúť. 

Teším sa na ten moment, ako odomknem dvere, zacítim vôňu nášho bytu, zhodím zo seba to špinavé oblečenie, dám si sprchu a cigu na balkóne. Keď vyberiem veci z ruksaku, nachystám si veci na bratislavskú tanečnú, kvôli ktorej aj zajtra prídem domov neskoro večer, potom si ľahnem do postele s mačkami. 

Sľúbila som mu, že nahodím aj ten pekný Cukor. Ten o bagete v chladničke, darčekoch, o čakaní na stanici. Ešte si k tomu sadnem. 

Votrela som si do vlasov levanduľový olej a išla do spálne. Na stoličke, ktorá tu zavadzia už X mesiacov, bol prehodený Jeho meninový daček. 

Pred dvomi týždňami som sa ho nenápadne pýtala, prečo aj moja pošta chodí k Jeho mame. Potrebovala som totiž doručiť Jeho meninový darček domov tak, aby mu ho nedoniesla večer ku vchodovým dverám. Nechcela som to riskovať a nechcela som to riešiť s ňou po telefóne. Osobný odber vo fanshope iba v utorok a štvrtok vo vyčlenených hodinách. Nula bodov, to som v Bratiske. Zapojila som predstieranú ženskú naivitu a hranie na city a zrazu bol osobný odber možný kedykoľvek, stačilo len zavolať. Z prevádzkovateľa e-shopu sa navše vykľul parádny hezoun.

Chcela som mu to dať sama pri cheesecaku, s venovaním a s pusou, šli by sme sa prejsť a niekam sa najesť, dali by sme si víno alebo rum a potom si v posteli pozreli seriál a potom išli spať. Namiesto toho trávil meninový večer inde. Pil rumy s inými ľuďmi, kým ja som mala neskonalú chuť opúšťať sa. 

Statočne som sa aj poopúšťala. Žlč sa mi už hromadila v krku, vykonštruovala som si tisíc verzií totálnych chujovín a pomedzi to som si zvyšovala sebavedomie rozhovormi s cudzími mužmi. 

______

- Alebo si konečne šťastná.

______

- Vieš, ja si občas poviem, že mi samej bolo dobre a nemusela som sa trápiť s takýmito vecami. 

- A ja sa zas na seba hnevám, že mi na Ňom až príliš záleží. 

Láska ti veľa dá aj veľa vezme. Vezme ti tú bezstarostnosť letných prázdninových rán, nahradí ju dávkou sebeckosti, pochybností. Či mu nespí na ramene vo vlaku alebo či si nepovedal, že ako fajn, že neotravuje s raňajkami alebo kávou po obede. Pochybností o tom, či si nepovie, že samota a nezávislosť Ho baví viac, o tom, či náš vzťah tiež nezačne stagnovať ako tie ostatné v našom okolí, o tom, či ho nepohltí pracovný život a naše vlastné egá. 

Keď mi K. písala, že sa bojí a nevie, či to má urobiť, povedala som jej to, čo hovorím ľuďom o strachu vždy. Že bol dôležitý v časoch, keď nám išlo o život, keď sme lovili mamuty a preháňali sa po pláňach na koňoch. Udržiaval nás pri živote, aby sme zbytočne neriskovali a vyhli sa tak prípadnému zraneniu alebo smrti. Postupne však jeho potreba mizla, no on tu bol stále. Namiesto toho, aby nám zachraňoval životy, tak nám ich komplikuje. Iste, je do istej miery nevyhnutný ako kedysi, inak by sme bez rozmyslu rozflákali svoje výplaty, požičali tisíce eur cudzím ľuďom, nechávali odomknuté dvere na byte a nechali svoje deti bicyklovať sa na príjazdovej ceste po zotmení. Ale v mnohých situáciach je zbytočný. Strach komplikuje. To, že sa bojíš s tým začať len preto, lebo nevieš, ako to dopadne, je alibistické, hlúpe a zväzuješ si tým ruky. Ak by som sa vtedy pred pár mesiacmi bála rozísť sa s mužom, ktorého som neľúbila a nerisknúť to s rande naslepo s týpkom, ktorý v 25-ke nemal vlasy ani prácu a mal pekné zuby, nesedela by som teraz v IC-čku domov, do Žiliny, pravdepodobne by som ani nedala výpoveď a každý deň sa rozčuľovala nad retardami.

Počula som dvere, ale hneď som zaspala opäť. Nechala som rozsvietené svetielka, aby dobre trafil do postele. Ešte večer som mu nachystala posteľ a pyžamo, svoje veci som dala do pracovne a do kúpeľne, aby som ho ráno čo najmenej vyrušovala. Šiel do kúpeľne, umýval si zuby vyberal niečo z batoha, ktorý potom podľa zvuku položil na zem. 

Ľahol si do postele a dal mi ruku do vlasov. Otočila som sa smerom k nemu, hlavu mal napoly zaborenú vo vankúši a privreté oči. Voňal trochu inak, nasýtený iným mestom, na tričku som zacítila našu aviváž. Dal si ruku cezomňa a celým telom mi prebehla elektrina. 

- Je ti zima? 
- Nie. 

Noc

- Idem spať.

Chýbal mi. Veľmi. Ľahla som si na roztiahnutý gauč s čerstvo navlečenými perinami, cez okno presvitalo do izby svetlo z ulice. Zacítila som vôňu rozpustenej čokolády z Figara a svoj parfum zmiešaný s cigaretovým dymom. Presne tá kombinácia, ktorá ma uspávala takmer každé sobotné ráno, ale s iným základom.

Vôňu som vymenila. Tú, ktorú som používala celé roky a myslela som si, že pri nej zostanem snáď večne. Nepáčila sa mu. Po dvoch rokoch som bez emócií prešla na úplne inú. Dvakrát použitý flakón, ktorý som si objednala pred dvomi týždňami som venovala mame. Zvykla som si až prekvapivo rýchlo. Ako keby som ju používala večne.

Ako keby, haha.

Keď spím u našich a On je doma, nevnímam to takto. Keď spí v inom štáte s inou ženou v jednej izbe, vnímam to takto. Možno by to bolo inak, ak by sme sa nerozprávali o nevere, o tom, ako ju má v génoch o tom, že jeho otec si našiel novú ženu v práci.

Obliekla som si krátke šaty, namaľovala som si pery a kartičkou si otvorila turniket. V darčekovej taške som niesla čokoládu, červené víno a svietnik na voňavú sviečku. Pri odchode som vzala aj tri ženské časopisy od kolegýň z vedľajšej redakcie a jednu omaľovávanku, rada robím drobnosťami ľuďom radosť. Nevidela som ju dlho, niekoľko týždňov, nespala som s ňou v jednom byte niekoľko mesiacov. Predtým aj niekoľko mesiacov či rokov v kuse. 

- Viem, že je to úplná kravina. Viem, že o nič nejde a že takých situácií budú ešte desiatky alebo stovky. Nejde o tom, že by som mu nedôverovala. Dôverujem mu. Len tiež viem, čoho sú schopné ženy. Aj keď si muž nie je istý alebo aj keď nechce nič.

- Viem, že vieš.

- A tiež viem, že si týmito myšlienkami akurát niečo privolávam, že jej týmto dávam obrovskú moc a zo seba robím totálnu hlupaňu. Ale nedokážem sa pretvarovať a nie je mi to jedno. Hlavne, chcela som tam ísť aj ja. A namiesto toho tu sedím, kým On sedí s ňou na pive. Neznášam, keď veci nemám vo svojich rukách.

Možno mám strach z karmy, z toho, že mi vráti to, čo som celé roky robila iným ženám. Som sebecká a posratá. Posratá z toho, že iná žena je mu bližšie ako ja, z toho, že si rozumejú a z toho, že už možno nie som pre Neho vzácna, že neverí v lásku, že nič netrvá večne a že

- Čo to je vlastne zač?

- Čo ja viem. Nejaká veľká pohodáčka, čo nevie normálne podať ruku, vypisuje mu o desiatej večer a vráti mi domov umytú tortovú formu.

- Čo?  :D

- To je nadlho. Je mi nesympatická od začiatku a hlavne, dozvedela som sa o nej veci, ktoré nevie ani On. Ale neprišla som sem preto, aby sme tu riešili nejakú babu.

--- Vážení cestujúci, z dôvodu nehodovej udalosti na trati bude náš vlak meškať minimálne 90 minút. ---

Výborne, aspoň to stihnem dopísať.

Naliala mi víno, oni si dali whisky a rozprávali sme sa o našich spoločných kamošoch. Niektorých som nevidela niekoľko mesiacov, niektorí mi chýbajú, iní ani nie. Niektorí sa niekam posunuli, iní ani nie.

- No, musím sa prezliecť, lebo odtiaľto nikdy nevylezieme.

Skontrolovala som si telefón. Sem-tam mi napísal. Aj teraz. Že už sú tu a idú sa najesť.

Šli sme aj my. Tam, kam sme spolu chodili rady. Tam, kam som Ho raz zobrala aj ja, nechal tam tringelt v českých korunách s vtipným odkazom pre čašníčku a ja som si vtedy po X-tý raz povedala, že je úžasný. 

- Zas všetci čumia jak prijebaní.

- Klasika.

- Chceš ísť do Barrocka?

- Jasné, že chcem.

Kráčajúc po dlažobných kockách, držiac si jarnú bundu zapnutú až pod krkom, lebo, samozrejme, fúkalo ako besné, som cítila zimomriavky na predlaktiach. Nie zo zimy. Z čudného pocitu. Že tam prídem, že zacítim tú vôňu, všetky tie spomienky, ktoré som tisíckrát omieľala v hlave.

Otvorila som dvere a tak to aj bolo. Za barom známa tvár, ktorá neverila, že nás tam opäť vidí. Uprostred pracovného týždňa. Pred pár dňami som držala v rukách nápojový lístok, ktorý mi raz večer vsunul do kabelky aj s venovaním. Pred pár rokmi. V čase, keď sme tam boli takmer každý piatok, ukrývajúc sa pred realitou a prežívajúc svoje krátkodobé vysnívané životy s ľuďmi, ktorých sme mali za bieleho dňa zakázaných.

Sadla som si do stredu poloprázdneho baru na vysokú stoličku, na ktorej by som určite našla škrabanec od svojho opätku letných lodičiek. Objednali sme si, zapálili cigaretu a  začali sa smiať. Na striedačku sme si celý večer rozprávali tie šialenosti, ktoré sme boli schopné robiť. Zbierali si do pohárov lichôtky ako vodníci duše utopených a odmietali pozvania na drinky, lebo máme doma partnerov.

Doma. Haha.

Sedím 80 kilometrov od Žiliny, nemám to ako vyriešiť, nemá kto pre mňa prísť, o chvíľu bude tma, On má už hodinu vybitý telefón a mne sebecky prekáža, že som  v tom sama.

Teším sa, ako si umyjem vlasy.

Samota je luxus

Prekvapilo ma, že ma tu čakal predpripravený titulok. 

Asi by som podobný volila aj teraz, asi po milión týždňoch, odkedy sme túto tému riešili. Povedal mi vtedy, že mu občas chýba, že príde do prázdneho bytu. Kým sme mali vzťah na diaľku, trávili sme spolu len víkendy. A aj to nie každý. Dvaja v podstate cudzí ľudia strávili spolu intenzívne 48 hodín, chodili na prechádzky, na večere, na zmrzliny, varili si, pozerali filmy a následne sa ich cesty zase na 5 až 14 dní rozdelili na 200 km, kde si žili svoje skoro úplne bežné životy. Postupne sa víkendy míňali a chceli byť spolu stále viac. Tak sa Ona presťahovala K nemu a namiesto víkendov u Neho je teraz doma u Nich. 

- Ďakujem ti, že sa o nás tak pekne staráš. 

Bolo to milé. Povedal mi to večer, keď sme si po dlhom dni ľahli do postele a zvalila som sa mu na rameno. Naše večery sú teraz iné ako kedysi. Stále jeme pukance a pozeráme seriály, no trochu viac sa smejeme. Na slovných hračkách alebo na ofine Jeho bývalky.  

- Čo si zamyslený? 

Odpovede som sa nedočkala. Hladkal mačku, pozeral sa cez okno a 10 minút pred tým mi povedal, že sa nič nedeje, že ja mám haluze. Že má úplne normálnu náladu a ja som nejaký bručoun. Videla som, že je zamyslený, odkedy prišiel. Myslela som, že chce byť sám a nemá náladu sa rozprávať. Spýtala som sa ho, či je hladný. Nie je. Šla som mu dorobiť mafiny, ktoré zajtra vezme do roboty. Má meniny. 

Je to iba jeden deň z celých 365 dní tohto roka, ale zrovna ho bude tráviť s inými ľuďmi. S kolegami z práce. Ja budem v Bratislave. 

Prišiel do kuchyne, že predsalen chce niečo jesť. Pletienku? Dám si pletienku. Načiahol sa po sáčok a šiel si ju robiť sám. Okej. Chápem. Odišla som do pracovne dokončiť článok, ktorý som plánovala urobiť zajtra. Evidentne nemá na mňa náladu. 

Dokončila som mafiny a šla som si dať sprchu, večer ideme na kvíz. Balila som si veci na 2 dni. Je mi ľúto, že nemôžem ísť do Prahy, že nemôžem ísť na prednášky, na ktoré som ísť chcela a že nemôžem 

- Prečo tak neskoro? Kedy sa to končí? 
- Čo to je za otázku? Chcem ísť asi normálnou spoločnosťou. 

Normálna otázka, podľa mňa. Prečo príde domov uprostred noci. Či sa to končí neskoro, či chce ísť domov s kolegami, či mu nevyhovuje iný spoj, ale radšej si počká na regiojet. Nemusel na mňa vyletieť. Snáď po stý raz za ostatné dni. Mala som pocit, že mu prekáža aj to, že sedím vedľa Neho. Chcela som, aby mi poradil dobré pivo.

- Čo sa mňa pýtaš? Spýtaj sa Peťa. 

Keby som sa chcela spýtať Peťa, asi sa spýtam Peťa. 

Premýšľala som nad odpoveďou, ktorú som napísala na papier. Či sa triedna kniha pečatí pred stužkovou alebo pred maturitou. Spýtala som sa ho, čo si o tom myslí. 

- Čo zas? Šak to tam je napísané.

Okej. Akékoľvek snahy o ďalšiu komunikáciu odložíme bokom. Pripadala som si ako Janka. To sme to pekne dopracovali.      

Nemohla som spať. Každú chvíľu som sa budila a pozerala na mobil displeja, či som náhodou nezaspala. Od 04:30 som bola hore definitívne. Ležala som a pozerala som sa do striedavo do stropu a do okna, premýšľala nad včerajškom, nad večerom, nad víkendom, nas nami. Ako sa ma po desiatich minútach vo wellnesse spýtal, či aj budem niečo robiť, alebo tam len tak sedieť. 

Mala som chuť sa ho spýtať, čo preboha rieši a či má patent na to, čo je vo wellnesse správne. Namiesto toho som si radšej hryzla do jazyka. 

Keď sme zaspávali, spýtal sa ma, prečo som smutná. Pre toto. 

Veľa

Veľa sme sa rozprávali, veľa sme spali, veľa sme sedeli na pláži a len tak sa pozerali do mora, veľa sme čítali a veľa sme sa počúvali. Aj sme sa trochu spálili, otrávali hádali, aj sme sa trochu nerozprávali, aj trochu odúvali a trochu som aj plakala. Výletová klasika.

...

Toto som napísala dávno, ešte pred pár dňami, keď sme sa vracali z Malagy. Piesok z batohu je definitívne vytrasený, 3 práčky vypraté, opálenie sa pomaly stráca, video postrihané, fotky zálohované, 36 hodín bez postele dospaných. 

Mala som v hlave pripravený celý článok, no čas som nemala, aby som naťukala písmenká pekne za sebou do slov, do viet. V poslednom čase je u mňa čas vzácna komodita. Veľa klientov, veľa strácania času s nepodstatnými chujovinami, hľadanie si systému, veľa premýšľania a dorábania vecí za druhých, veľa plánovania, veľa zvažovania, veľa byrokracie. Stalo sa toho veľa. Rozhodla som sa po siedmich rokoch odísť z vydavateľstva. Zatváram za sebou pancierové dvere, cez ktoré sa už nebudem môcť vrátiť. Nechávam za sebou stovky článkov, tisícky prečítaných strán, zopár kolegov, ktorí mi budú chýbať a funkciu, ktorú som mala ako najmladšia na Slovensku. Je čas posunúť sa ďalej, odložiť ego aj strach bokom, byť chvíľu nezamestnaná s kopou práce a potom zamestnaná tým, čo mi bude viac dávať, ako brať. 

Pri každom mojom povzdychu na prácu do mňa hučal, nech dám výpoveď. Oponovala som mu, že to nie je také ľahké, som zvyknutá na nejaký životný štandard a naše cestovanie a všetko. A všetko. Pred pár mesiacmi mi ukázal, ako sa to robí. Dal výpoveď, ale oveľa odvážnejšie ako ja. Hoci sme obaja vedeli, že si prácu so svojimi schopnosťami a skúsenosťami nájde rýchlo, bol to prvý krok do tmy. Poslal na drzovku mail, hoci hľadali kolegu do Bratislavy. To miesto dostal. Do práce chodí o hodinu neskôr a prichádza z nej o hodinu skôr, celé dni robí to, v čom je skvelý a to, čo ho baví, s ľuďmi, ktorí ho inšpirujú a od ktorých sa má čo naučiť. A za lepšie peniaze. Win win. 

A ja som sa zubami-nechtami držala svojej vymyslenej výplatovej istoty, denno-denne hasila neschopnosti iných ľudí a trápila sa nad zbytočnosťami len preto, že som nebola taká odvážna, ako On. 

Keď som strihala video z Malagy, uvedomila som si, aký je iný. Akí sme iní. Za tie dva roky, čo sme spolu, sme obaja o pár kíl ľahší, pár vrások krajší, náš vzťah je dôvernejší a blízkosť akási intímnejšia. Menej sa držíme za ruky, no cítim ho vedľa seba akosi bližšie. 

O pár dní ideme do Atén. Na miesta, ktoré On už pozná, ktoré má tak rád. Z aplikácie o počasí si vymazávam ďalšie mesto a pridávam ďalšie. Na kúpanie to tentoraz nebude, skôr na zimné bundy,9 stupňov cez deň a 3 v noci. 

Rozprávali sme sa o rodine. O tom, že nikto u nás nemá vysokú školu, sem-tam ani maturitu, o povolaniach, zamestnaniach. 

- A ako to, že si taká inteligentná? U mňa to nie je také prekvapivé, keď sú fyzici. 

Bolo to milé. Nevedela som, či sa mám na tom smiať, alebo byť zaskočená z jeho úprimnosti, ktorá útočila na vedomostné kapacity mojich blízkych. Poznám ho, viem, aký je otvorený, že sa nedokáže pretvarovať, že povie to, čo si myslí a je jedno, či to je o obede, ktorý som varila tri hodiny alebo o účese, ktorý budem mať na hlave ešte 2 mesiace, kým pôjdem znova kaderníčke. Je to skvelé, vzácne a obdivuhodné. Ako celý On. 

Za posledné týždne je všetko neopísateľne perfektné. Keď si večer líham do postele, cítim pretlak šťastia. A ráno, keď mi zazvoní budík do tmy, chvíľku iba ležím a pozerám do tmy. Z úplne cudzieho človeka sa stal element života, bez ktorého si neviem predstaviť bytie. Niekedy ma to vystraší, niekedy sa nad tým zasmejem.

- Premýšľala som aj nad tým, čo by sa zmenilo, keby sme sa rozišli.
- Ja tiež. 
- Zostala by som tu, prenajala by som si tu nejaký byt. Síce by to bolo ťažké, ale mám rada toto mesto a nechcem žiť inde. 
- Aj ja. 

_______ 

Sedela som s Ňou na káve a počúvala veci, ktoré som kedysi riešila na dennej báze. Zrazu je všetko inak. Aj napriek všetkým chaosom, deadlinom, nestíhačkám cítim vo vnútri neuveriteľný pokoj. Kvôli sebe. Nám. 
______

Ako prvú úlohu v novej práci som okrem zopár článkov dostala aj zoznam. To do list, čo by som chcela stihnúť za dva roky. Nasledujúce dva roky. Napísala som ho relatívne rýchlo, ale na etapy. Som typ človeka, ktorý vie, čo od života chce. Sústredí sa na svoje ciele a robí všetko preto, aby ich dosiahol.

Tak odteeeraz.